Chuť dažďa
Už niekoľko dní vytrvalo prší. Nebo sa celkom rozplakalo, zachmúrilo a zamraučalo ako ten najsmutnejší kocúr. Priznávam, je to inšpirujúce...
Odhrniem záclonu a otvorím okná. Dotknem sa zarosenej okenice. Obliznem prst. Nie, necítim soľ...
Škoda, práve dnes sme si s mužom mali urobiť piknikový deň. Večer sme počúvali správy - nepresnú predpoveď počasia. Po slnku niet stopy, nič sa nemení.
Vyzerá to tak, že dnes zostanem doma. Uvarím obed, zjem obed, zapnem televízor a po chvíli ho vypnem. Budem zaspávať a vstávať, ako tá vrana z básne, ktorú som si nedávno prečítala. Uvarím večeru, zjeme večeru a každý z nás si pôjde ľahnúť na svoju svetovú stranu.
Muž sa už zobudil. Pretrie si oči, objíme ma a postrapatí mi vlasy. Za chvíľu odíde. V byte po ňom zostane vôňa kávy a omrvinky chleba roztrúsené po stole. Zhrniem ich do dlane a vyhodím vrabcom pod okno. Zjem niečo sladké a niečo slané. Ešte neviem, ktorá z tých chutí mi zostane v ústach po celý deň...
Lydia Ostrowska, 2009
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára